. . . . . PRIEBEH EXPEDÍCIE . . . . .


Kto sledoval aktuality, ktoré sme pridávali na stránku počas priebehu samotnej expedície, určite vie všetko podstatné, čo sme na nej zažili. No napriek tomu prinášame priebeh expedície aj v skrátenej a hlavne ucelenej podobe...

14. júna sme v trojici (Juraj Pekárek, Zbyněk Vondrák a Michal Smolka) odleteli z Viedne cez Moskvu do Mineralnych Vod. Odtial sme sa po viac ako trojhodinovej ceste maršrutkou (najbežnejší dopravný prostriedok v tejto časti Ruska, ako aj v Arméncku a Gruzínsku) dostali do dedinky Terskol ležiacej pod horou Cheget. Ta je častým cieľom aklimatizačných výstupov. Cheget sa stal aj naším cieľom, ale nielen kvôli aklimatizícii, ale i kvôli nádherným výhľadom na Elbrus. Výstup na horu začína z rovnomennej dedinky,z ktorej hore vedie aj lanovka. Tu sa k nám pridalo 6 psov, ktorý nás sprevádzali počas celého nášho výstupu aj zostupu, za čo im patrí náš obdiv. Cestou sú nádherné výhľady nielen na Elbrus, ale aj na nádherné zaľadnené štíty na rusko-gruzínskej hranici. Práve blízkosť tejto hranice robí z oblasti Chegetu prísne stráženú zónu. Zatiaľ čo nás prvá hliadka nechala ísť, keď si mysleli, že sme na prechádzke so psami, druhá hliadka, tesne pod vrcholom Chegetu nás nechcela pustiť ďalej. Chýbalo nám povolenie dopohraničnej zóny. Nepomohlo prosenie ani uplácanie, a tak sme sa museli otočiť vo výške asi 3100 metrov.

Napriek nie najlepšej aklimatizácii sme sa rozhodli ísť už ďalší deň na Elbrus. Chceli sme využiť ešte celkom dobré počasie. Na Elbruse sa dá výhodne využiť lanovka, ktorá vás vyvezie až do výšky 3800 metrov, a tak ušetriť 1600 metrov prevýšenia. My sme sa rozhodli pre trocha viac športovejší výkon a celé sme si to vyšľapali. Počasie sa začalo žiaľ počas dňa kaziť. V pobedných hodinách sme dorazili do 1. výškového kempu (Garabashi - 3800 metrov), tzv. barely. Chceli sme pokračovať vo výstupe a dostať sa až do výšky 4150 metrov, kde sa nachádza 2. výškový tábor Prijut 11. Zlé počasie však zvýšilo svoju intenzitu, všade bola hmla, fúkal silný vietor a začalo poriadne snežiť. Radšej sme ustúpili do pohodlia jedného z barelov. Druhý deň ráno počasie nebolo o moc lepšie, no podmienky na ďalší postup neboli až také hrozné. A tak sme po dvoch hodinkách mohli v 2. výškovom tábore postaviť svoje stany. Kvôli aklimatizácii sme ešte vystúpili naľahko k Pastuchovým skalám do výšky okolo 4700 metrov. Potom nás čakalo už len varenie a čakanie na ráno s obavami, či sa počasie vylepší.

V noci vôbec nespím. Kvôli váhe som si vzal ľahší spacák, a tak celú noc mrznem. Našťastie to netrvá dlho. O druhej ráno vyrážame smerom k vrcholu. Prvých 500 výškových metrov k Pastuchovým skalám riadne makáme. Neubehla ani hodinka. Ostatní horolezci, ktorí dnes idú na Elbrus sa až tu nechali vyviesť ratrakom. Pred nami je dlhočizný a takmer nekonečný traverz popod východný vrchol. Je riadna zima, nevieme sa dočkať, kedy nás ohrejú slnečné lúče, ktoré pomaly začínajú zaplavovať okolitú krajinu. Naša skupina sa úplne roztrhala, každý ide sám, len so svojimi myšlienkami. Mrzne stále rovnako a slnečné lúče nie a nie sa k nám dostať. Výstup nám dáva zabrať, hlavne kvôli tej zime. Voda vo fľašiach je takmer úplne zmrznutá, takmer sa nedá piť. Výstup do sedla (5416 metrov) medzi východným a západným vrcholom nám dal zabrať, no konečne sa k nám dostávajú slnečné lúče, ktoré nám dodajú tak potrebné teplo a energiu. Nasleduje strmý výstup zľadovatelým svahom západného vrcholu. Už sa nám ide lepšie, a tak sa postupne všetci dostávame na najvyšší bod Európy - západný vrchol vyhasnutej sopky Elbrus vo výške 5642 metrov. Počasieje ešte dobré, no od východu sa blíži oblačnosť. Rýchlo nafotíme vrcholové fotky a začneme z hory zostupovať. O pár hodín sa unavení dostávame k našim stanom v druhom výškovom tábore. Rozhodli sme sa tu ostať ešte jednu noc, na zostup až do dediny neostalo veľa času.

Po úspešnom výstupe na Elbrus nám ostali 3 voľné dni, ktoré sme strávili v nádhernej kaukazskej krajine. Využili sme ich na túry v okolí dedinky Terskol. Počasie nám až tak veľmi neprialo, takmer stále bolo zamračené. Mali sme ale šťastie, že nám v tieto dni vôbec nerpšalo. V posledný deň nás taxík odviezol na letisko v Minerlanych Vodách, kde sme prespali a ráno sme mohli odletieť za ďalšími dobrodružstvami.

Na Arménsko, jednu z bývalých krajín Sovietskeho zväzu, sme sa všetci veľmi tešili. Už z lietadla sme si vychutnávali pohľadi na naše následujúce ciele - arménsky Aragats a turecký Ararat. Jerevan, hlavné mesto Arménska nás zaujalo už od prvých chvíľ. Hlavne jeho historické centrum, kde sme sa aj ubytovali. Prvé, čo sme spravili bolo, že sme sa riadne najedli a dali si veľmi dobré domáce pivo. Na to sme tu nakoniec s Mišom chodili dosť často. Samozrejme, že sme tu neprišli len kvôli oddychu a naplneniu našich žalúdkov. Už druhý deň sme vyrazili smerom k nášmu ďalšiemu cieľu, najvyššej hore tejto krajiny, Aragatsu vysokému 4090 metrov. Maršrutkou sme sa dostali do dedinky rovnakého mena. Tu nás čakala zdĺhavá cesta cez ňu. Našťastie nám zastavil jeden z miestnych obyvateľov na gazíku a kus cesty nás odviezol. Samotná hora má 4 vrcholy pomenované podľa svetových strán. Najvyšší a zároveň najťachší a najmenej dobíjaní je severný vrchol. Ten bol aj naším cieľom. Prvý deň sme sa rozhodli dôjsť čo najďalej k tomuto vrcholu, aby sme počas vrcholového dňa mali dostatok času. Počasie nám na začiatku prialo, ale postupne sa zhoršovalo a vrcholky sa schovávali za obrovské mračná. Po niekoľkých hodinách túry nádhernou krajinou sme sa rozhodli rozložiť stany, na vrchol to už aj tak nevyzeralo príliš ďaleko.

Ráno nás privítalo nádherné počasie. Slenčné lúče sfarbili vrcholky do červena. Neváhali sme a hneď sme vyrazili. Neponáhľali sme, času bolo dosť a zatiaľ nič nenasvedčovalo zmene počasia. Vychutnávali sme si pohodu samoty na hore. Pohodové stúpanie trávnatými svahmi vystriedal namáhavý výstup strmým suťoviskom, na ktorom sme občas narazili na snehové polia. Ani neviem, po čom sa šlo horšie. No bola to celkom makačka. Napriek tomu sme rýchlo naberali výšku a čoskoro sme videli niečo čo pripomínalo vrchol. Žiaľ bol to náš prvý omyl. Cesta pokračovala tesne pod hrebeňom vľavo. Našťastie to nebolo ďaleko a stáli sme na vrchole. Druhý omyl, ani toto nebol hlavný vrchol. Ten bol od nás vzdielný ešte asi 200 metrov po hrebeni, ktorý vyzeral dosť nepríjemne. Chvíľu váhania prerušil Mišo, ktorý sa do toho vrhol. A tak sme ho nasledovali aj my so Zbyňkom. Na tomto úseku sme si užili viac adrenalínu, ako za celú expedíciu. Napriek tomu sa nám všetkým podarilo dostať sa na najvyšší bod Arménska a šťastlivo sa z neho vrátiť naspäť. Tento výstup v nás zanechal mnoho emócii. Aj keď Aragats nepatrí k najvyšším horám, výstup na jeho severný vrchol nám nazvždy ostane v pamäti.

Po návrate do Jerevanu sa naše cesty so Zbyňkom na niekoľko dní rozdelia. Zbyněk sa rozhodol pokračovať do Iránu a pokúsiť sa zdolať jeho najvyššiu horu Damavand. Ja s Mišom som ostal ešte pár dní v Arménsku, kde sme spoznávali starú kresťanskú kultúru, potom sme pokračovali do Gruzínska, kde sme chceli zdolať nádhernú, legendami opradené horu Kazbek.

Cesta do Gruzínska bola pre nás skôr utrpením ako pôžitkom. Z Jerevanu do hlavného mesta Gruzínska - Tbilisi, sme cestovali 6 hodín v preplnenej maršrutke. Boli sme šťastní, keď sme mali túto cestu za sebou. Ubytovali sme sa neďaleko centra, a tak sme často vyrážali za poznaním tohto mesta plného nádherných katedrál. No našim hlavným cieľom v krajine bol výstup na Kazbek. Na horu, na ktorej bol podľa legendy pripútaný Prometeus po tom, ako ľuďom daroval oheň. Pred odchodom smerom k ruskej hranici sme si pozreli predpoveď počasia. Tá nás vôbec nepotešila. Na najbližšie 4 dni hlásili zlé počasie, veľa zrážok a búrky. Pevne sme dúfali, že tie predpovede sú asi tak spoľahlivé, ako tie naše na Slovensku a napriek nepriaznivej predpovedi sme vyrazili pod Kazbek. Žiaľ už cesta tam napovedala, že predpoveď sa nemýlila. Dážď však nebol tak silný, aby sa nedalo ísť. No netrvalo to dlho a nás zachytila riadna búrka. Dostali sme sa nad zónu lesa, na otvorené svahy. Tam to okolo nás riadne strieľalo. Na blízku bol našťastie jeden z najstarších kostolov sveta XXX, tam sme hľadali útočisko pred búrkou. Tá však vôbec neprestávala. Boli sme celý premočený, neostávalo nám nič iné, ako sa vrátiť do dediny a tam počkať, či sa ďalší deň počasie umúdri. Cestou späť nás zastavil štáb gruzínskej televízie, tak sme s nimi spravili krátky rozhovor. Kto chytá gruzínsku televíziu, tak ju pozerajte :-) Počasie bolo stále hrozné. Jeden z bleskov udrel tak blízko nás, že v prvej chvíli sme si mysleli, že je už po nás...

Predpode však vôbec neklamali a aj na druhý deň bolo zamračené a pršalo. Nemali sme čas čakať na ďalšie dni. Všetko sme mali naplánované tak, aby sme nemali zbytočne voľné dni. A tak nám Kazbek odolal. Tentokrát...

Z Tbilisi sme cestovali na západ krajiny k Čiernemu moru, kde sme si chceli chvíľu oddýchnuť na miestnych populárnych plážach. Tie nás nemilo prekvapili, všade bol strašný bordel. A tak nás chuť opaľovania a kúpania sa na plážach Čierneho mora rýchlo prešla. Našťastie sme tu našli nádhernú krčmičku, kde čapovali skvelé pivo Kazbek a podávali výborné údené makrely s nenormálne štiplavým chrenom. Ešte dnes mi slzia oči, keď si spomeniem na tu chuť...

Pláže Čierneho mora sme opustili rýchlejšie ako sme predpokladali. Rozhodli sme sa ísť do Turecka o deň skôr a kým sa stretnemepod Araratom s chalanmi, zistili by sme čo najviac informácii o možnostiach výstupu na Ararat. Z Batumi sme sa maršrutkou dostali do tureckého mesta XXX, odkiaľ sme sa 12 hodinovou cestou autobusomchceli dostať domestečka XXX pod Araratom. Neprajný steward v autobuse nás však vysadil asi 40 km pred našim cieľovým mestom. Pretonás čakala ešte jedna cesta, aby sme sa naozaj dostali tam,kde sme pôvodne chceli. Pre výstup na Ararat je potrebné povolenie, ktoré vydáva turecká vláda a jeho vystavenie trvá viac ako mesiac. Toto povolenie sme nemali, nomali sme informácie, že priamo v Dogubayazite sa dá toto povolenievybaviť u miestnych cestovných agentúr za 1 deň. S Mišomsme začali prečesávať mesto, aby sme tu získali čo najviac informácii. Tie sa však líšili od toho, čo sme sa dozvedeli na Slovensku a dokonca niektoréinformácie boli rôzne aj namieste. Jednobolo isté. Povolenie sa nám určite nepodarí zohnať, preto sme sa rozhodli využiť služby jednej z miestných agentúr, ktorej sprievodca nám pomôže obísť vojenské hliadky, ktoré kontrolujú povoleniena výstup.

Na druhý deň sa k námpripojil aj Zbyněk, ktorý bol úspešný v Iráne,kde sa mu podarilo vystúpiť na Damavand a neskôr prišiel aj posledný člen našej expedície, Mišo Magala, ktorý pár dní už cestoval po Turecku. V prvý deň výstupu nás dolmuš zaviezol priamo na svahy tejt bájnej hory. Počasie bolo nádherné a my sme sa mohli kochať výhľadmi na horu, ktorej vrchol sme chceli zdolať. Cesta do prvého výškového tábora bola jednoduchá a ani netrvala dlho. A to sme sa cestou ešte zastavili na čaj u kurdskej rodiny, ktorá žije na svahoch Araratu. V prvom tábore už bola asi 20 členná skupina Iráncov, ktorí boli síce veľmi milí, ale ešte viac hluční. Spríchodom večera sa prichádzali aj mraky a hmla, ktorá nás sprevádzala aj na druhý deň počas výstupu do druhého výškového tábora. Mali sme trocha obavy z počasia, ale trocha nás ukludnilo, keď sa večer začala oblačnosť pretrhávať.

A je tu vrcholový deň. Vstávame pred druhou hodinou rannou, vyraziť chceme o druhej. Mišo sa počas občerstvenia porezal na konzerve, a tak ho musíme čakať, kým si oštetrí zranenie. Iránci nám zatiaľ utiekli. Hneď od začiatku sme nasadili rezké tempo a o chvíľu sme boli za hadom, ktorého vytvárala veľká skupina Iráncov. V suťovisku, v ktorom sa nám pod nohami všetko hýbalo, nebolo ľahké postupne všetkých Iráncov predbehnúť. Našťastie sa námtopodarilo a mohli sme vo výstupe pokračovať svojím tempom. Jeden z Iráncov sa nás chcel držať, ale po pár desiatkach metrov prišiel na to, že dnes to asi nepôjde. Svitať začalo už pred piatou a my sme sa dostali k ľadovcu. Vrchol už vyzeral veľmi blízko a skutočne to netrvalo dlho, aby sme sa postupnevšetci dostali na vrchol hory, o ktorej písali už pred 2000 rokmi... Náš vodca vyzeral dosť zničený,zrejme sme ho uštvali. Priznal sa, že sa necíti dobre, asi nebolešte dobre aklimatizovaní. Spravili sme pretolen pár vrcholových fotiek a začali s ním zostupovať dole. Zostup bol rýchly. Chceli sme sa v tento deň dostať až do Dogubayazitu, tak sme sa ponáhľali. Večer v mestečku sme si už mohli úplne vychutnať úspešný výstup a vlastne aj úspešné zakončenie celej expedície, keďže Ararat bol náš posledný športový cieľ. Unaveným telám sme dopriali známeturecké kúpele. Na druhý deň sme si urobili ešte výlet k palácu Ishak Pasha a na ďalší deň sme sa presunuli do Istanbulu, kde sme spoznávali dejiny Turecka.

Expedícia skončila, pred nami bola už len dlhočizná cesta autobusom domov...


Stránka vznikla v rámci projektu EXPEDITION.SK - zadarmo vytvoríme stránky vašich expedícií.
Návštevnosť: 15313